Learn Swedish With ...and Oceans with these 23 Song Recommendations (Full Translations Included!)

„Likt Törnen Genom Kött“ znači „Poput trnja kroz meso“, a već naslov najavljuje težak, gotovo nadzemaljski svet. U stihovima vreme izlazi iz svog reda među granama obučenim u svilu: „Ur led är tiden bland kvistar, klädd i siden“ [Vreme je iščašeno među granama, obučeno u svilu]. Priroda ovde ne deluje pitomo. U mraku treba pronaći njen zaboravljeni jezik, dok lišće šapuće svoje pesme. Posebno je lepa, i pomalo jeziva, ideja da čovek „i evighet stiga ner“ [zauvek silazi] i postaje deo „eviga stämmor“ [večnih glasova].

Drugi deo tone još dublje: „I ljuslöst hav, i ändlös skugga“ [u moru bez svetlosti, u beskrajnoj senci], u dubokoj vodi gde vlada tišina i gde niko nema vlast nad nama. Trnje raste divlje, duše se u čistilišnoj vatri večno žvaću, a sve je obavijeno senkama i jesenjim lišćem. Pošto je ...and Oceans umetnik iz Finske, lako je razumeti zašto tekst zvuči kao hladna, mračna vizija prirode, ali sam tekst ostaje zagonetan: ne priča jasnu radnju, već niže slike pada, tišine, senki i povratka u neki bezvremeni svet.

„Likt Törnen Genom Kött” prowadzi nas przez zimny, leśny świat, w którym czas jakby wypadł z porządku. Już wers „Ur led är tiden” [czas wypadł z osi] brzmi jak dziwne, celowo staroświeckie stwierdzenie, a gałęzie są „klädd i siden” [ubrane w jedwab]. Wśród nich ktoś szuka „naturens glömda tunga” [zapomnianego języka natury], słuchając, jak liście szepczą swoją pieśń. Refren nie obiecuje powrotu: to „i evighet stiga ner” [schodzić w dół przez wieczność] i stać się częścią „eviga stämmor” [wiecznych głosów]. Piękne? Tak. Pocieszające? Raczej nie.

Druga część schodzi jeszcze niżej, pod ziemię i poza światło. „I ljuslöst hav, i ändlös skugga” [w bezświetlnym morzu, w nieskończonym cieniu] prowadzi do miejsca, gdzie „ingen på oss rår” [nikt nad nami nie panuje]. Słowo „skärseld” oznacza czyściec, więc obraz dusz wiecznie przeżuwanych w czyśćcu jest wyjątkowo dosadny. Do tego dochodzą mróz, głęboka cisza i ciernie rosnące dziko w jesiennej tkaninie. Tytuł, „Likt törnen genom kött” [jak ciernie przechodzące przez ciało], pasuje do całego tekstu: natura nie jest tu łagodnym schronieniem, tylko ciemnym przejściem, w którym ciało, dusze, liście i głosy powoli znikają w cieniu.

Dans « Likt Törnen Genom Kött », titre que l’on peut traduire par « Comme des épines à travers la chair », ...and Oceans, groupe finlandais, nous entraîne dans une forêt crépusculaire où le temps semble détraqué. « Ur led är tiden » [Le temps est hors de ses gonds] est une expression qui signifie que l’ordre habituel du monde ne tient plus. Parmi les branches couvertes de soie, les feuilles murmurent, la nature retrouve une « langue oubliée », et la destruction reçoit des louanges éternelles. L’image est belle, mais franchement peu accueillante : ici, même les arbres semblent connaître un secret funèbre.

Le texte descend ensuite vers des lieux sans lumière : « I ljuslöst hav, i ändlös skugga » [Dans une mer sans lumière, dans une ombre sans fin]. Les voix éternelles deviennent une part de celui qui parle, tandis que les âmes sont mâchées pour toujours dans la « skärseld » [le purgatoire, un lieu de tourment et de purification]. Le refrain revient aux ombres et aux feuilles qui chantent, puis la dernière image montre des épines poussant à l’état sauvage, parmi les ombres et les vêtements de l’automne. Les paroles ne racontent pas une histoire précise : elles forment plutôt une descente hors du temps, vers le froid, le silence et une nature obscure dont personne ne semble pouvoir prendre le contrôle.

Šī zviedriski dziedātā dziesma ved klausītāju tumšā, gandrīz sapņainā mežā, kur laiks kļūst par dzīvu klātbūtni. Jau nosaukums “Likt Törnen Genom Kött” nozīmē “izdzīt ērkšķus caur miesu”, un tas uzreiz piešķir tekstam skarbu, fizisku tēlu. Dzeja runā par ēnām, apsalušu zemi, dziļiem ūdeņiem un lapām, kas čukst. Rinda “Att i evighet stiga ner” [“Nolaisties mūžībā”] skan kā apzināta ieiešana vietā, no kuras nav atgriešanās, bet “Av eviga stämmor bli en del” [“Kļūt par daļu no mūžīgām balsīm”] liek domāt par saplūšanu ar senām, bezgalīgām balsīm.

Šeit daba nav mierīga ainava. Tajā ir tumsa, sals un “skärseld”, kas nozīmē šķīstītavu jeb ugunīgu soda vietu. Dvēseles tur tiek “förevigt tugga” [“mūžīgi maltas”], savukārt dziļajos ūdeņos valda pilnīgs klusums, “där ingen på oss rår” [“kur neviens pār mums nevalda”]. Īpaši spēcīgs ir noslēguma attēls: ērkšķi aug mežonīgi, un starp ēnām viss tiek ietērpts rudens audumā. Tā ir dziesma par nolaišanos tumsā, kur sāpes, daba un mūžība kļūst par vienu aukstu, noslēpumainu pasauli.

„Likt Törnen Genom Kött“ od finského projektu ...and Oceans působí jako sestup do lesa, který už nepatří dennímu světu. Text začíná obrazem času, jenž se „Ur led är tiden bland kvistar, klädd i siden“ [Z času vyrůstá mezi větvemi, oděný v hedvábí]. Větve, listy, podzim a stíny tu nejsou pouhou kulisou. Příroda má vlastní zapomenutý jazyk: „Där i mörker finna naturens glömda tunga“ [Tam ve tmě najít zapomenutý jazyk přírody]. Když listy šeptají svou píseň, člověk sestupuje „i evighet“ [na věčnost] a stává se součástí „eviga stämmor“ [věčných hlasů]. Je to krásné, ale také pořádně nepohodlné. Trny prorážejí tělem, zem je zmrzlá a duše se ocitají v očistci, kde jsou „förevigt tugga“ [navěky žvýkány].

Druhá část opouští světlo úplně: „I ljuslöst hav, i ändlös skugga“ [V moři bez světla, v nekonečném stínu] a v nejtemnějším zapomenutém koutě hry stínů. „I djupa vatten där ingen på oss rår“ [V hlubokých vodách, kde nad námi nikdo nevládne] zní jako únik od lidské moci, ovšem za cenu naprosté izolace. Závěr nechává vyrůstat trny divoce, zatímco postava je odívána do podzimu. Švédské obrazy jsou úsečné a ponuré, skoro jako útržky vidění: žádný příběh s jasným rozuzlením, spíš cesta dolů, pod listí, do ledu, hluboké vody a ticha, kde se člověk rozpouští ve starém hlasu přírody.

“Likt Törnen Genom Kött” (“Como espinhos atravessando a carne”) entra num mundo em que o tempo perdeu o rumo: “Ur led är tiden” [o tempo está fora do eixo]. Entre galhos vestidos de seda, a voz da canção canta louvores eternos à destruição e procura, no escuro, “naturens glömda tunga” [a língua esquecida da natureza]. As folhas sussurram sua própria canção, enquanto alguém desce para sempre e se torna parte de “eviga stämmor” [vozes eternas]. É uma imagem bem teatral, quase como uma cerimônia conduzida pela floresta.

Depois, o cenário fica ainda mais severo: espinhos crescem ao lado do tempo, há frio congelante, um mar sem luz e sombras sem fim. A expressão “i skärseld” [no purgatório] leva a letra para um lugar de sofrimento, onde almas são mastigadas eternamente. Ainda assim, surge uma espécie de liberdade sombria nas águas profundas, “där ingen på oss rår” [onde ninguém manda em nós]. Para mim, a força da música está nessa descida voluntária para o escuro: não há explicação simples, só folhas que falam, espinhos sobre a carne e uma presença que quer desaparecer dentro das vozes eternas.

En esta canción, ...and Oceans, grupo de Finlandia, nos lleva a un bosque oscuro donde el tiempo parece haberse salido de su sitio. La imagen inicial, «Ur led är tiden bland kvistar, klädd i siden» [El tiempo está desencajado entre las ramas, vestido de seda], mezcla algo elegante con algo inquietante. Entre hojas y sombras, la naturaleza habla en una lengua olvidada: «I mörker finna naturens glömda tunga» [En la oscuridad, encontrar la lengua olvidada de la naturaleza]. Y cuando las hojas susurran, la voz del tema acepta «i evighet stiga ner» [descender para siempre] y convertirse en parte de «eviga stämmor» [voces eternas].

La canción se hunde cada vez más: un mar sin luz, aguas profundas donde reina el silencio y ningún poder alcanza a quienes están allí. El título, «Likt Törnen Genom Kött» [Como espinas a través de la carne], encaja con las espinas que crecen salvajes y con la imagen de almas que son devoradas eternamente en un fuego purificador. El cierre regresa al bosque y al otoño: «Där var törnen växer vilt» [Allí las espinas crecen salvajes], mientras las sombras cubren todo con el tejido de la estación otoñal. Es una letra de descenso, frío y oscuridad, llena de naturaleza personificada y frases deliberadamente solemnes, como si entrar en ese lugar significara abandonar el tiempo humano.

...and Oceans on Soome artist ning selles loos liigub ta väga pimedas, peaaegu unenäolises looduses. Aeg on „ur led är tiden bland kvistar, klädd i siden” [okste vahel voolab aeg, siidiga riietatuna], kuid kohe ilmuvad häving, külm ja okkad. Laulja otsib pimedusest „naturens glömda tunga” [looduse unustatud keelt], justkui räägiksid lehed ja varjud talle midagi, mida inimesed enam ei kuule. Korduv mõte „att i evighet stiga ner” [igavesti alla laskuda] viib aina sügavamale, kuni minast saab osa „eviga stämmor” [igavestest häältest]. See on suur ja sünge kujutluspilt, mitte lihtne jutustus.

Teises osas muutub maailm veel külmemaks: hinged on „i tjäle föruriden” [härmasse tardunud] ja neid „i skarseld på själar förevigt tugga” [puhastustules igavesti näritakse]. „I ljuslöst hav, i ändlös skugga” [valguseta meres, lõputus varjus] pole kedagi, kes nende üle võimu omaks. Lõpus kasvavad okkad metsikult ning inimene on kaetud sügise tumedasse kangasse. Pealkiri, „Likt törnen genom kött”, tähendab „nagu okkad läbi liha” ja võtab hästi kokku loo kehalise, külma kujundikeele: loodus pole siin hubane paik, vaid tee varjudesse, vaikusesse ja igavikku.

In “Likt Törnen Genom Kött”, gli ...and Oceans, gruppo finlandese, ci porta in un luogo fuori dal tempo, tra rami, seta, gelo e ombre. L’espressione svedese “Ur led är tiden” significa letteralmente “il tempo è fuori asse”: qui il tempo sembra spezzato, mentre la natura nasconde una lingua dimenticata. La frase “I förgörelse evigt lovord sjunga” [cantare per sempre lodi nella rovina] dà subito al testo un tono solenne e oscuro. Tra le foglie che sussurrano, qualcuno ascolta una canzone e decide “Att i evighet stiga ner” [di scendere nell’eternità], fino a diventare parte di “eviga stämmor” [voci eterne].

Il titolo significa “Come spine attraverso la carne”, e le spine tornano come una presenza fisica, quasi impossibile da ignorare: “under törnen, i tjäle föruriden” [sotto le spine, irrigidito dal gelo]. Il testo scende poi in un mare senza luce e in acque profonde dove regna il silenzio, mentre le anime vengono consumate nella “skärseld” [il purgatorio, un luogo di tormento]. Non c’è una storia lineare da seguire: ci sono immagini di discesa, congelamento e ombre, fino all’ultima scena, dove le spine crescono selvatiche e avvolgono qualcuno nella stoffa dell’autunno. È un brano per chi ama le parole che sembrano incisioni su pietra: fredde, solenni e decisamente poco interessate a lasciar entrare il sole.

„Likt Törnen Genom Kött” înseamnă „Ca spinii prin carne”, iar versurile chiar construiesc o lume în care spinii, întunericul și frigul nu sunt simple decoruri. Timpul pare să iasă din rânduiala lui „Ur led är tiden bland kvistar, klädd i siden” [Timpul a ieșit din făgaș printre crengi, îmbrăcat în mătase]. În această pădure, natura are o „glömd tunga” [limbă uitată], iar frunzele șoptesc un cântec pe care vocea lirică îl urmează coborând „i evighet” [în eternitate]. E o imagine stranie și frumoasă: a deveni parte dintr-un cor de voci veșnice, în loc să rămâi deasupra timpului.

Apoi cântecul coboară și mai mult, spre „skärseld” [purgatoriu], „ljuslöst hav” [mare fără lumină] și „ändlös skugga” [umbră fără sfârșit]. Nu există salvare explicată aici, ci apă adâncă, liniște și un loc în care „ingen på oss rår” [nimeni nu are putere asupra noastră]. Finalul aduce spinii crescuți sălbatic și toamna care îmbracă totul în umbre. Pentru mine, forța textului vine din felul în care natura devine o poartă către dispariție: frunzele șoptesc, pădurea păstrează o limbă uitată, iar omul ajunge să fie doar încă o voce în întuneric.

Finlandiyalı sanatçı ...and Oceans’ın “Likt Törnen Genom Kött” adlı şarkısı, karanlık ve soğuk bir doğa imgesiyle ilerliyor. Başlık “Etin içinden geçen dikenler gibi” anlamına gelir; daha ilk anda beden ile diken arasında sert bir bağ kurar. Anlatıcı, dallar arasında ipeğe bürünmüş zamanı ve doğanın unutulmuş dilini arıyor: “I mörker finna naturens glömda tunga” [Karanlıkta doğanın unutulmuş dilini bulmak]. Yapraklar fısıldıyor, gölgeler çoğalıyor ve kişi “i evighet stiga ner” [sonsuzluğa doğru inmek] ister gibi, sonsuz seslerin bir parçasına dönüşüyor.

İkinci bölümde dünya daha da kapalı bir hâle geliyor: buz, dikenler, ruhları durmadan öğüten bir araf ve “ljuslöst hav” [ışıksız deniz]. “Där ingen på oss rår” [orada üzerimizde kimsenin hükmü yok] dizesi, bu derin gölgelerde dışarıdan hiçbir gücün erişemediği bir alan duygusu veriyor. Son görüntüde dikenler yabani biçimde büyüyor ve anlatıcı sonbaharın dokusuyla örtülüyor. İsveççede “törnen” dikenler, “skuggorna” gölgeler, “löven” ise yapraklar demek. Şarkı açık bir olay anlatmaktan çok, doğaya karışmayı, sessizliğe inmeyi ve karanlığın içinde kaybolmayı art arda gelen güçlü görüntülerle hissettiriyor.

I denne mørke og næsten drømmeagtige tekst fra den finske kunstner ...and Oceans bliver naturen et sted, hvor tiden er gået skævt. Åbningen, “Ur led är tiden bland kvistar, klädd i siden” [Tiden er kommet ud af led mellem grenene, klædt i silke], lyder som et eventyr, der er blevet koldt og fremmed. Mellem grene, blade og skygger forsøger jeget at finde “naturens glömda tunga” [naturens glemte tunge], som om skoven stadig taler, når man lytter til bladenes hvisken. Bevægelsen går hele tiden nedad: “Att i evighet stiga ner” [at stige ned i evigheden].

Billederne bliver endnu mørkere i “I ljuslöst hav, i ändlös skugga” [i et lysløst hav, i endeløs skygge] og “I djupa vatten där ingen på oss rå r” [i dybe vande, hvor ingen bestemmer over os]. Her findes et skjult rum uden lys, tid eller menneskelig kontrol. Titlens “törnen” betyder torne, og de vokser vildt, mens jeget bliver klædt i efterårets stof: “Där var törnen växer vilt / Att bland skuggor i höstens vävnad bekläs” [Der vokser torne vildt, for at blive klædt blandt skygger i efteråret]. Det er en tekst fuld af kulde, mørke og natur, hvor det evige ikke føles stort og strålende, men som noget man langsomt synker ind i.

In “Likt Törnen Genom Kött” van de Finse band ...and Oceans klinkt de tijd zelf ontregeld en donker. De Zweedse titel betekent “Als doornen door vlees”. Meteen zet de tekst een vreemde, bijna droomachtige wereld neer: “Ur led är tiden bland kvistar, klädd i siden” [“De tijd is ontregeld tussen de takken, gekleed in zijde”]. De natuur spreekt hier niet vriendelijk. In het donker moet je haar vergeten taal terugvinden, terwijl bladeren tussen de schaduwen hun lied fluisteren. De zin “Att i evighet stiga ner” [“Om voor eeuwig af te dalen”] klinkt als een beweging zonder einde, steeds verder naar beneden.

Daarna wordt het beeld nog zwaarder. De spreker bevindt zich “i skärseld” [“in het vagevuur”], waar zielen voor eeuwig worden gekauwd, en in een lichtloze zee waar niemand macht over hen heeft: “I djupa vatten där ingen på oss råder” [“In diepe wateren waar niemand over ons heerst”]. Toch is er iets bijna moois aan die duisternis: de spreker wil deel worden van “eviga stämmor” [“eeuwige stemmen”]. Aan het einde groeien de doornen wild, terwijl ze zich tussen de schaduwen van de herfst bedekken. Het lied vertelt geen helder verhaal met een begin en einde. Het geeft je losse beelden van takken, vorst, bladeren, diepe zeeën en een afdaling waarin mens en natuur langzaam één duister koor worden.

„Likt Törnen Genom Kött“ означава „Като тръни през плът“ и текстът напълно оправдава това сурово заглавие. Песента говори чрез мрачни природни образи: клони, коприна, листа, студ и сенки. В реда „Ur led är tiden bland kvistar, klädd i siden“ [„Времето е изкривено сред клоните, облечено в коприна“] времето сякаш е излязло от своя ред и се е превърнало в странно, почти съновидно място. Там сред тъмнината се търси „naturens glömda tunga“ [„забравеният език на природата“], а шепотът на листата повтаря покана за вечно слизане надолу.

Това слизане води към студени и безмълвни дълбини: „I ljuslöst hav, i ändlös skugga“ [„В море без светлина, в безкрайна сянка“]. Гласът в текста иска да стане част от „eviga stämmor“ [„вечни гласове“], докато тръните растат диво и обгръщат фигурата в есенни сенки. Няма ясен разказ с начало и край, а поредица от видения: замръзнала чистилищна земя, души, дъвкани завинаги, и дълбоки води, „där ingen på oss rår“ [„където никой не властва над нас“]. Именно тази смесица от красота и заплаха прави текста толкова силен: коприната и шепотът на листата стоят редом до тръните, студа и вечната тъмнина.

A „Likt Törnen Genom Kött” címe nagyjából azt jelenti: „Mint tövisek a húson át”. A svéd dalszöveg egy sötét, ködös erdőbe vezet, ahol az idő kizökken a rendes medréből: „Ur led är tiden bland kvistar, klädd i siden” [Az idő kizökkent a rendjéből az ágak között, selyembe öltözve]. A természet itt nem békés háttér, hanem titkokkal teli hely. A levelek suttognak, az árnyékok között pedig valaki vagy valami „i förgörelse evigt lovord sjunga” [a pusztulásban örök dicséretet énekel]. A „förgörelse” pusztulást, széthullást jelent, így a dal szépsége rögtön összeér a romlással.

A refrénszerű képek egyre mélyebbre visznek: „Att i evighet stiga ner / Av eviga stämmor bli en del” [Hogy örökké alászálljunk, és az örök hangok részévé váljunk]. Ez inkább baljós beavatás, mint egyszerű séta az erdőben. A beszélő „i ljuslöst hav, i ändlös skugga” [fény nélküli tengerben, végtelen árnyékban] találja magát, majd a „djupa vatten där ingen på oss rår” [mély vizekben, ahol senki sem uralkodik rajtunk] képe teljes elszigeteltséget sugall. A végén a tövisek vadul nőnek, és az alakokat az ősz borítja be. A dal nem mesél el világos történetet, inkább egy hideg, árnyékos alászállást mutat, ahol az ember lassan eltűnik az időn, a természeti suttogáson és az örök hangokon túl.

Το «Likt Törnen Genom Kött», δηλαδή «Σαν αγκάθια μέσα από σάρκα», μοιάζει με κάθοδο σε έναν παγωμένο, σκοτεινό κόσμο όπου η φύση κρατά τη δική της ξεχασμένη γλώσσα. Τα κλαδιά είναι «ντυμένα με μετάξι», τα φύλλα ψιθυρίζουν τραγούδια και ο χρόνος έχει βγει από την κανονική του πορεία. Η φράση «να κατεβαίνεις για πάντα και να γίνεσαι μέρος αιώνιων φωνών» δίνει στην εικόνα κάτι τελετουργικό, σαν ο αφηγητής να αφήνει πίσω του τον ανθρώπινο κόσμο για να ενωθεί με κάτι παλιότερο και απρόσωπο.

Έπειτα η εικόνα γίνεται ακόμη πιο σκληρή: αγκάθια, παγετός, ψυχές που «μασούν αιώνια» στο καθαρτήριο, μια θάλασσα χωρίς φως και βαθιά νερά όπου κανείς δεν έχει εξουσία πάνω μας. Το «ξεχασμένο, πιο σκοτεινό σημείο του παιχνιδιού των σκιών» ακούγεται σαν τόπος έξω από τον χρόνο, ενώ στο τέλος τα αγκάθια μεγαλώνουν άγρια και σκεπάζουν τον ομιλητή μέσα στο φθινοπωρινό ύφασμα. Οι στίχοι δεν αφηγούνται μια συγκεκριμένη ιστορία· αφήνουν μπροστά μας μια ψυχρή τελετή μετάβασης, με φύλλα, σκιές και σάρκα που πληγώνεται.

«Likt Törnen Genom Kött» er en mørk og nesten drømmeaktig tekst fra det finske bandet ...and Oceans. Tittelen betyr omtrent «som torner gjennom kjøtt», og den passer godt til bildene av kulde, skygger og smerte. Tiden er «ur led», altså ute av ledd eller i uorden, mens skoggreiner er «klädd i siden» [kledd i silke]. I mørket leter teksten etter «naturens glömda tunga» [naturens glemte tunge], som om vinden og løvet fortsatt prøver å si noe menneskene har glemt.

Det vakreste og mest urovekkende bildet kommer i ønsket om «i evighet stiga ner» [å stige ned i evigheten] og bli «av eviga stämmor en del» [en del av evige stemmer]. Her finnes ingen vei ut av skyggene: et «ljuslöst hav» [lysløst hav], dype vann der «ingen på oss rår» [ingen rår over oss], og en skjærsild der sjeler tygges for alltid. Törnen vokser vilt, og til slutt kles alt i «höstens vävnad» [høstens vev]. Det er stort, kaldt og litt overdrevet på den beste måten, som en vandring inn i en glemt skog der naturen, tiden og mørket har fått siste ord.

«Likt Törnen Genom Kött» шведською означає «Наче терни крізь плоть». Уже сама назва задає тілесний, колючий образ, а текст веде нас у темний ліс, де час ніби збився зі шляху: «Ur led är tiden bland kvistar, klädd i siden» [«Час зійшов із колії серед гілок, убраний у шовк»]. Тут природа не затишна. Листя шепоче свої пісні, тіні ховають «забуту мову природи», а герой прагне «i evighet stiga ner» [«спускатися у вічність»] і стати частиною «eviga stämmor» [«вічних голосів»]. Це звучить як добровільне сходження в інший, позачасовий світ.

Далі образи стають ще холоднішими: терни, мороз, чистилище, душі, які «förevigt tugga» [«вічно жують»], безсвітле море й безмежна тінь. Особливо сильний рядок «i djupa vatten där ingen på oss rår» [«у глибоких водах, де ніхто над нами не владний»]. У ньому темрява вже не лише загроза, а й місце свободи від чужої влади. Наприкінці терни ростуть дико, а постать серед осінніх тіней ніби вдягається в їхній холодний візерунок. Пісня не розповідає звичайну історію, радше занурює в шведськомовне видіння: листя, тіні, крижаний ґрунт і голоси, що звучать поза часом.

„Likt Törnen Genom Kött“ znamená približne „Ako tŕne cez mäso“. Už názov naznačuje obraz niečoho ostrého, čo preniká telom, no text potom túto predstavu rozšíri do temnej prírodnej vízie. „Ur led är tiden“ [Čas je vykoľajený] znie, akoby sa samotný čas vymkol zo svojho smeru. Medzi konármi odetými do hodvábu sa spieva večná chvála skazy a v tme sa hľadá „naturens glömda tunga“ [zabudnutý jazyk prírody]. Listy šepkajú svoju pieseň a rozprávač túži „i evighet stiga ner“ [navždy zostúpiť] a stať sa súčasťou „eviga stämmor“ [večných hlasov]. Nie je to prechádzka jesenným lesom, skôr obrad zostupu do jeho najhlbšej tmy.

V druhej časti sa obraz ešte pritvrdí: duše sú v očistci, po švédsky „skärseld“, večne hryzené, zatiaľ čo okolo nich je bezsvetlé more, nekonečný tieň a hlboká voda, „där ingen på oss rår“ [kde nad nami nikto nemá moc]. Stromy už nerastú pokojne. „Där var törnen växer vilt“ [Tam, kde tŕne rastú divoko], a tie oblečú postavu do jesennej látky tieňov. Páči sa mi, ako text neponúka vysvetlenie ani únik. Len šepot lístia, zamrznutý čas, voda bez pohybu a tŕne, ktoré rastú ďalej.

„Likt Törnen Genom Kött“ yra švediškai skambantis, tamsus ...and Oceans kūrinys. Pats pavadinimas reiškia maždaug „Tegul spygliai lieka per kūną“: jau iš pirmos eilutės aišku, kad čia spygliai nėra vien gražus miško vaizdas. Dainos pasaulyje laikas slysta tarp šakų, lapų ir šalčio, o gamta kalba slapta kalba: „Där i mörker finna naturens glömda tunga“ [ten, tamsoje, rasti pamirštą gamtos liežuvį]. Labai patinka tas keistas kontrastas: šakos ir ledas yra šalti, bet „klädd i siden“ [apsirengę šilku].

Pasakotojas vis leidžiasi žemyn, į tamsą, šešėlius ir gilius vandenis, kur viešpatauja tyla. „Att i evighet stiga ner“ [amžinai leistis žemyn] skamba kaip sąmoningas pasitraukimas nuo įprasto pasaulio, o „Av eviga stämmor bli en del“ [tapti amžinų balsų dalimi] rodo norą ištirpti kažkokiame senesniame, didesniame skambesyje. Vis dėlto ši vieta nėra rami slėptuvė: sielos čia amžinai kramtomos skaistykloje, o spygliai auga laukiniai. Rudens audinys apgaubia šešėlius, lapai šnabžda savo dainą, ir visa tai skamba kaip kelionė į pasaulį, kuriame gamta, mirtis ir tyla kalba viena kalba.

«Likt Törnen Genom Kött» можно перевести как «Словно шипы сквозь плоть». Уже название задаёт неприятный, почти телесный образ, а дальше песня уходит в тёмный лес: время «Ur led är tiden» [«Время вышло из колеи»], ветви одеты в шёлк, листья шепчут свои песни. Лирический герой словно спускается всё ниже, чтобы «i mörker finna naturens glömda tunga» [«в темноте найти забытый язык природы»]. Здесь природа не выглядит уютной: она говорит шорохами, тенями и молчанием.

Особенно сильны образы холода и подземной глубины: «i ljuslöst hav, i ändlös skugga» [«в безмолвном море, в бесконечной тени»], «i djupa vatten där ingen på oss rår» [«в глубоких водах, где над нами никто не властен»]. Повторяющаяся мысль «Att i evighet stiga ner» [«вечно спускаться вниз»] звучит как добровольное исчезновение из обычного времени и присоединение к «eviga stämmor» [«вечным голосам»]. В финале шипы растут дико, а тени осени словно покрывают героя. Это не история с ясным сюжетом, а мрачное путешествие в место, где холод, листья, вода и голоса природы становятся единственным языком. Для песни финской группы ...and Oceans такая суровая северная атмосфера звучит особенно естественно.

„Likt Törnen Genom Kött“ bedeutet ungefähr „Wie Dornen durch Fleisch“. Der Titel setzt sofort den Ton: körperlicher Schmerz trifft auf dunkle Naturbilder. Die schwedischen Zeilen führen durch Zweige, Seide, Frost und fallende Blätter. In „I förgörelse evigt lovord sjunga“ [In der Vernichtung ewig Lobgesänge singen] klingt Zerstörung fast wie ein feierlicher Ritus. Besonders schön und unheimlich ist die Vorstellung, „Där i mörker finna naturens glömda tunga“ [Dort in der Dunkelheit die vergessene Zunge der Natur zu finden]. Die Natur spricht hier nicht klar, sondern durch flüsternde Blätter und Stimmen aus der Finsternis.

Im weiteren Verlauf sinkt das Lied immer tiefer: „Att i evighet stiga ner“ [Für alle Ewigkeit hinabzusteigen] und „Av eviga stämmor bli en del“ [Teil ewiger Stimmen zu werden]. Es gibt kein helles Ziel, sondern ein lichtloses Meer, endlose Schatten, tiefe Wasser und einen Ort, „där ingen på oss rår“ [an dem niemand über uns herrscht]. Die „skarseld“ [Fegefeuer] und die Seelen, die dort „förevigt tugga“ [ewig kauen], sind eine besonders harte, verstörende Vorstellung. Am Ende wachsen die Dornen wild, während der Herbst die Gestalten mit seinem dunklen Gewebe bekleidet. Das Lied erzählt keine klare Handlung. Es wirkt eher wie ein Abstieg aus der Zeit hinaus, hinein in Natur, Schatten und eine Ewigkeit, in der menschliche Stimmen mit den ewigen Stimmen verschmelzen.

Pesem »Likt Törnen Genom Kött« finske skupine ...and Oceans nas popelje v skoraj obredno, temačno naravo. Čas je »Ur led är tiden bland kvistar, klädd i siden« [Iz ledu je čas med vejami, oblečen v svilo], nato pa se med vejami, listjem in sencami išče »pozabljeni jezik narave«. Listje šepeta svojo pesem, govorec pa se želi »i evighet stiga ner« [za večno spuščati navzdol] in postati del »eviga stämmor« [večnih glasov]. Lepota je tukaj hladna in nenavadna: svila se pojavi ob ledu, petje ob temi, narava pa govori skoraj kot starodavno bitje.

V drugem delu se podoba še poglobi v brezsvetlobno morje, globoke vode in kotičke senc, »där ingen på oss rår« [kjer nihče nima oblasti nad nami]. Naslov primerja trnje s prebodom mesa, besedilo pa dodaja, da trnje raste divje in človeka od znotraj obdaja z jesenskim plaščem: »Att bland skuggor i höstens vävnad bekläs« [da je med sencami oblečen v jesensko tkanino]. To ni zgodba z jasnim zapletom, temveč niz zelo močnih podob o spuščanju v temo, zmrzali, tišini in svetu, kjer človeška pravila nimajo več oblasti. In ja, vrstica o dušah, ki jih v ognju očiščevanja »večno žvečijo«, je prav prijetno pretirana.